Chapter 50

30. května 2009 v 19:04 | Dee |  He's a Bitch
Malé prekvapenieee...

,,Mikey?" Pozeral som do očí nehybnému Mikeymu, ktorý sa tváril akoby mu zamrzli svaly na tvári. No aj napriek tomu vyzeral vražedne a ja som vedel, že som po krk v sračkách.

Aj som mu položil nasledujúcu otázku a dúfal, že z odpovede sa dozviem, či zomriem tu a teraz alebo až o pár desiatok rokov.

,,Čo všetko si počul?" Spýtal som sa teda, a ani som nedýchal. Ak počul všetko, o čom sme sa s Rayom rozprávali pri dverách, tak...tak vážne neviem čo urobím.


Neodpovedal mi hneď, len sa tváril akokeby...akokeby práve zistil, že jeho brat a frajer mali spolu za jeho chrbtom menšiu aférku. Pretože inak sa to opísať nedalo, keďže pre túto situáciu existuje špecifický výraz tváre. Prekvapený, nahnevaný, sklamaný, zúrivý, a taký z ktorého vám behajú po chrbte zimomriavky.

Takže som už vedel že počul dosť, no ešte tú milisekundu pred jeho odpoveďou som stále dúfal v odpoveď, z ktorej by sa mi uľavilo.

,,Všetko." Povedal. Och. Vôbec som nevedel ako zareagovať. Bál som sa k nemu prehovoriť, čo i len uhnúť pohľadom. Vedel som, že som posral jedinú hodnotnú vec čo mi zostávala. Mal som Franka a teraz aj Mikeyho som už iba mal. Prečo musím všetko čo sa mi dostane do rúk zničiť?

Pomaly mu po líci stiekla szla. No nebola to slza smútku, ale nenávaisti, hnevu, zlosti....a čo ja viem čo všetko musel chudák v tú chvíľu cítiť? A zase kvôli mne...

Bolo na ňom vidno ako ho trasie, zatínal päste a akoby čakal na môj komentár.

,,Ja-mne je to naozaj neuveriteľne ľúto Mikey...prosím ťa, dovoľ mi aby som ti to mohol vysvetliť prečo som to.." Nenechal ma dohovoriť a vyvreskol na mňa.

,,Ty hnusný hajzel! Odporný, zasraný...vy obidvaja...ja to nechápem!" Nepočúval ma a keď som sa k nemu chcel priblížiť, aby som ho chytil za rameno, trhol sa a vyštartoval hore schodmi k svojej izbe.

Nemal som na výber a šiel som za ním, aby som sa situáciu aspoň trošku pokúsil zmierniť. Už-už stihol zabuchnúť dvere, no strčil som do nich nohu, čo bolelo ako sviňa. Mikey už histericky plakal a myslím že ani nevidel poriadne pred seba cez tú hromadu sĺz. Opakovane ma privieral do dverí a ja som bol vďačný že nie som bosý.

,,Prosím, prosím, vysvetlím to, okay len sa takto nesprávaj." Snažil som sa ho presviedčať.

,,Zmizni, zmizni! Zmizni zmizni zmizni..." Skoro až zavýjal a opakoval to dookola ako blázon.
Zúfalo som si povzdychol a aspoň sa mi podarilo vkĺznuť do jeho izby.

,,Ako mi to cheš vysvetliť?" Nakoniec sa ma spýtal, keď sa trochu utíšil.

,,Pozri, viem že si právoplatne zaslúžim aby si ma nenávidel. Je mi to tak strašne ľúto. Ale ja som nechcel to, aby som ho začal mať rád. Teraz viem že som za ním nemal chodiť, aj keď sa to stalo. Mikey, pred dvoma týždňami som ho nechal, okay? Mrzí ma to.."

,,Vieš čo? Je to jedno, aj tak ste ma podrazili obaja! Najprv on asi stokrát, potom ty...vlastne vy dvaja naraz..." Vydal zo seba velice zúfalý zvuk ktorý pripomínal ručanie a začal ma sácať von z izby. ,,Vypadni odtiaľto a už sa mi nikdy neukazuj! Neznášam teba aj Franka...môžte sa z toho aj posrať, je mi to jedno, ale..." Zvyšok vety som nerozumel, pretože už som stál vonku na chodbe a dvere od jeho izby boli zabuchnuté. Počul som len ako sa zrejme hodil na posteľ a nanovo začal hystericky plakať.
Vedel som že už nemalo zmysel sa pokúšať mu nič hovoriť a aj tak by ma už nenapadlo čo mu poviem.

No zrazu som mal pocit akoby som ani nevedel čo mám v danom momente robiť. Práve ma nanovo zasiahla vlna poznania, že teraz som sa s Mikeym rozprával možno posledný krát v najbližších pár rokoch. Alebo možno aj navždy? Podľa toho ako šialene plakal za dverami by som tomu aj uveril.

Zvesil som hlavu a vybral sa ku svojej izbe ďalej po chodbe.

Ani som nevedel a aj ja som už mal mokré líca. Vtipné, veľmi vtipné...Mikey plače, ja plačem, a ktovie, možno aj Frankie v tejto chvíle práve plače. Aká by to bola irónia osudu. Všetkým trom nám je momentálne blbo, a zase, len kvôli mne, pretože som kompletne zlyhal. Ako kamarát, priateľ, brat. Všetko to vyšlo absolútne nazmar. To, že sme sa schovávali, to že som ho nechal. Keby som len vedel, tak mu - nám to neurobím.

Ale, keď je také ťažké si vybrať. Príde mi to také ťažké ako keby si matka mala vybrať ktoré z jej dvoch detí nechá žiť. No rozhodni sa...

Frank? Mikey? Frank alebo Mikey? Priateľ alebo brat? Chlapec, ktorý ma potrebuje alebo...chlapec, ktorý ma potrebuje? A ja ich potrebujem oboch...
A teraz sa mi zdá akokeby som mal znova na výber, keď môj vzťah k im obom je na rovnakej úrovni, čo znamená, že ma obaja najskôr nenávidia.

Teraz aj ja už som cez slzy pomaly nevidel, tak som si ľahol na posteľ a schoval sa pod periny. Tak-či-tak už bolo neskoro večer a všetci u nás spia. Alebo nevedia čo zo sebou, inak povedané zrejme rozmýšľajú o samovražde a plačú. To predposledné bol vtip.

Obrátil som sa na bok a objal som vankúš, pretože som sa cítil sám. Nebol som síce unavený, ale nemal som čo robiť.

Musím ich nejako získať naspať. Úbohý Mikey a úbohý Frankie. Frank bol svojim spôsobom nevinný, a tak či tak si nezaslúžil moje správanie. Až doteraz som nechcel rozmýšľať nad tým či mi chýba, ale vidím že áno. A dosť. Rozmýšľal som, či za ten čas, čo som ho nevidel, som sa do neho ešte viacej nezabuchol. Akože nie že by som ho miloval ako miloval, ale len mal rád trochu viac ako predtým. A možno trochu viac ako trochu. Napadla ma aj myšlienka, z ktorej mi vstávali vlasy dupkom a šteklilo ma v bruchu. Čo ak som sa aj ja do neho stihol zaľúbiť, ale urputne som si nahováral opak až som tú zamilovanosť necítil. Dôvod by som aj mal - bál som sa, že ostanem sklamaný, presne tak ako sa mi to stalo s Bertom. Každopádne čím viac som rozmýšľal nad vecami ktoré s Frankiem súvideli, tým viac mi chýbal.

A keď si spomeniem na jeho oddaný výraz, a všetky tie bozky, či už nevinné alebo nezbedné a všetok čas s ním...

Prižmúril som oči, pretože opäť ma zašteklilo v bruchu a následne z toho, mi po chrbte prebehli zimomriavky z obáv. Zrazu som vedel, že potrebujem dať všetko doporiadku, najlepšie čím skôr.

Pôjdem za ním, vysvetlím mu to, ospravedlním sa mu a trebárs aj na kolenách ho budem prosiť aby mi to odpustil. Hoci aj hneď teraz, pretože viem, že bez Franka a Mikeyho je môj život veľmi blízko tomu, aby nemal zmysel. Ak sa mi podarí tieto dve veci skĺbiť dohromady, budem sa snažiť byť najlepším priateľom a najlepším bratom. Ak sa mi to podarí...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Niwy Niwy | Web | 31. května 2009 v 0:22 | Reagovat

Jj, dnes mám definitívne divné reakcie, pretože mňa to rozosmialo xDDDD dobre nerieš ma, ja som dnes už mimo...ale proste ako si kurva myslí, že tie veci skĺbi dohromady?:D:D:D no som veeeeľmi zvedavá a dúfam, že ti pokračovanie nebude trvať tak dlho, lebo si na teba počkám niekde v temnej uličke (A)

2 Dannie Dannie | Web | 1. června 2009 v 16:41 | Reagovat

TY ŽIJEŠ!!!! :))) okay a teraz k story... Gerard je divný :) a súhlasím s Niwy.. jak chce toto dať doporiadku a skĺbiť dohromady, neviem.. ale tak snáď sa mu to nejakým zázrakom podarí :)
a aj ja si ťa počkám v temnej uličke.. asi inej jak Niwy, ale... takže pokračovanie... jasné?

3 Dee Dee | 1. června 2009 v 18:15 | Reagovat

Tak mi povedzte ako si to predstavujete, pretože ja predsa rozmýšlam za všetky postavy a úprimne ani ja som si neni istá ako to chce dokázať...:D
Ešte z toho urobíme nejakú interaktívnu story..uuu :D

4 kačka kačka | 2. června 2009 v 9:07 | Reagovat

no výýýborně,to sem zvědavá co ten debil udělá XD

5 pájina pájina | Web | 17. června 2009 v 15:39 | Reagovat

aww tohle už jsem dlouho nečetla takže jsem si mohla přečíst hned několik dílů za sebou. líbí se mi to.
ale nápad na pokračování ti asi nevymyslim. napiš to jak chceš. ty to nějak zvládneš;) :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama