Chapter 48

22. března 2009 v 11:24 | D |  He's a Bitch
Ňio, ja viem že toto nie je to čo tá minulá, ale to sa inak nedalo napísať. Chcela som tam len chudáka Franka pocity, takže som to musela nejako roztiahnuť, a aj tak je to kratšie. Už nám šibe obom...a pozerala som Modernú Popolušku, preto je to také trochu čudné ! XD

Frank´s POV
Čupel som a krčil sa v kúte svojej izby. Plakať sa mi už nechcelo, a aj keby som si povedal že budem, pravdepobobne by som toho viac nebol schopný, pretože som sa naplakal až-až.


Tiež sa mi nechcelo preto, že potom by som z toho bol unavený, zaspal by som a aj spánku som mal už plné zuby. A možno by ma z neho ešte aj telo bolelo očosi viacej ako v tejto chvíli.

Takže oči som mal nepríjemne vyschnuté a nos ešte stále zapchatý a tak sa mi tažko dýchalo. Akokeby mi to nestačilo.

Vďaka tomu som sa cítil ako chorý, aj keď je jasné že nie som. A možno áno, a potom na to umriem. To by mi nevadilo.

Lenže nechcem aby ste si mysleli, že to je ten prvý krát čo takto unavene sedím v kúte izby.

Ubehol už týždeň od toho, ako mi dal Gerard tak nemilosrdne kopačky a ja som na tom stále tak isto. Pravdaže prvotný šok a to všetko, na čo nechcem spomínať, trval vtedy tak dovečera, kým som nezaspal. Ale za celý týždeň až doteraz som si osvojil rutinu.

Buď som plakal a ľutovaľ sa, buď som sedel na zemi a hneval sa na to, že existuje ďaľší dôvod prečo sa musím cítiť tak príšerne a mizerne alebo som šiel von a cítil sa tam ešte horšie aby mohol sa vrátiť späť do svojej izby. Vonku som pravdaže okúšal tretiu emóciu, a tá bola zúrivosť nad nespokojnosťou so svojim životom.

V takých situáciách som už stihol pouvažovať dokonca aj po samovražde. To všetko mi len pridalo na sebeľútosti a ak som nemal vyplakané oči, tak som si ich usilovne vyplakával.

Išlo to krásne dokolečka. Plač, apatia, hnev, plač...

Ovšemže som sa ale na tú samovraždu skutočne nezmohol. Jednak som to nemyslel úplne vážne, len som premýšľal aké by to celé malo následky. Stálo by to zato? Napriek tomu, ako mi bolo momentálne hnusne, vo mne neumierala malilinká nádej, ktorá mi hovorila, že raz budem mať dobrý dôvod žiť. A potom tu bola ešte druhá nádej, asi tak tisíc krát menšia ako tá prvá, ktorá mi hovorila, že tým dôvodom by ešte niekedy mohol byť Gerard.

Keď sa vo mne ozvala táto, vtedy ma chytala tá zúrivosť.

Fakt nepochopím čím som si to zaslúžil. Bol Gerard až niečím takým úžasným, že sa to muselo vyrovnať týmto mučením? Hej, stihol som sa síce do neho poriadne zamilovať, ale nemám pocit, že by to bolo spravodlivé. A ani na takéto debiliny neverím. Takže záver je že ma nejaká vyššia mocnosť musí nenávidieť. Ale neverím na to...možno preto :D

Uvedomil som si, že sa usmievam, ale hneď mi úsmev spľasol, keď sa moja myseľ vrátila k môjmu telu. Au.

Nechápal som sám seba, ako je možné že ho po tom stále dokážem ľúbiť. Absolútne si to nezaslúži a mne je z toho zle. Na to bude treba čas. A keď to posudzujem podľa mojej aktuálnej nálady a trhaní v hrudi, usudzujem že sa nevyliečim do konca života.

Ray za mnou pár krát prišiel, asi mu ma bolo ľúto, a hovoril síce že Gerard klamal, prečo ma nechal, ale nedokázal som mu veriť. Akože, bolo by to fajn, keby to tak bolo. No ja som tu bol ten, komu Gerard tak hnusne povedal pravdu do očí.

Znovu som cez slzy nevidel, tie sprosté sa nedajú ovládať.

Buď obaja klamú, alebo obaja hovoria pravdu. Ja som ju vedel, ale strašne som dúfal že je ňou druhá možnosť.

Je to nezmyselné ako nahovárať si, že váš pes nie je mŕtvy a veriť tomu že ešte prinesie aportík, aj keď ho sčista jasna vidíte rozmliadžganého na ceste.

Niežeby sa mi to stalo.

Už ma poriadne začínal bolieť zadok z toho ako som sedel na trvdej podlahe a preto som vstal a ľahol si na posteľ. Zatočila sa mi a zabolela ma aj hlava. Aaargh! Nemám toho kurva dosť?! Stačí mi predstaviť si, že už nikdy sa ho nebudem môcť dotknúť, že už nikdy nebudem mať možnosť cítiť jeho pery na mojich a ide mi vybuchnúť hlava a roztrhnúť mi vnútro. Už nidky žiadne jeho oči, žiadne jeho čierno-čierne vlasy, žiadne jeho dlane, žiaden smiech, jediný úsmev, proste vôbec nič!

Zúrivo som schytil vankúš a začal do neho tĺcť päsťami.

,,Ako si mi to mohol urobiť!" Vrešťal som na vankúš a mal šťastie že doma nebol nikto kto by ma za to prizabil. Skutočne som sa neovládal a nechal ventilovať svoje pocity, ktoré sa mi nazhromaždili za celý týždeň. A že toho bolo dosť. Paplón som nevedomky skopol niekde do stredu izby a plachta na posteli bol úplne pokrčená. Metal som sebou a nemohol som sa zastaviť až kým som nevládal. Bol som uplakaný, že sa to nedalo s ničím porovnať. Kašľal som na mejkap, takže sa mi nemalo čo rozmazať ale zase som cez tú clonu tých hnusných sĺz nevidel.

Trochu mi to pomohlo a tak som si ľahol. Zase tá beznádej.

Pozrel som sa na ten úbohý vankúš, celý pokrčený a napoly von z obliečky. Opatrne som ho navliekol späť a vyhladil mu povrch. Na to že som videl rozmazne to bolo docela rýchlo. Objal som ho, pritisol si ho čo najbližšie a pohladil po okraji. Nemal som toho skutočného aby ma dokázal objať a pritom som po ňom tak bolestivo túžil.

,,Prepáč." Zašepkal som s hlavou zaborenou v tom vankúši a predstieral, že to je ten starý Gee ktorý ma nenenávidel.

Pretože toho skutočného nenávidím a zároveň tak strašne ľúbim, až to bolí.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 kačka kačka | 22. března 2009 v 16:27 | Reagovat

ach myslim že takle dobře by to nenapsala ani původní autorka XD

2 Dannie Dannie | Web | 22. března 2009 v 22:03 | Reagovat

ten koniec bol skutočne nádherný... dokonalo si to viem predstaviť... :)

3 Dee Dee | E-mail | 23. března 2009 v 10:42 | Reagovat

No...vlastné skúsenosti...XD XD

4 Anique Anique | Web | 24. března 2009 v 21:50 | Reagovat

wow to bylo úplně moc dobré... dokonale jsi popsala ty pocity... úžas prostě... ale dorazilo mě to s tím psem... to je tak neuvěřitelně morbidně výstižný...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama