To change you back 8

27. prosince 2008 v 10:57 | Dee |  tcyb
Viete komu to venujem? Pájine a nikomu inému, pretože len ona je taká ochotná napísať k tomu minulému komentár. ;)

Frank´s POV


Hľadel na mňa presne tak ako som očakával. Zjavne šokovaný a vystrašený. Nechcel som ho dlho desiť, tak som radšej zavrel ústa a oddialil sa od neho. Chytil som ho za ruku. ,,To posledné čo chcem, je aby si sa ma bál. Poď všetko ti vysvetlím."Nemohol nič iné než ma nasledovať, pretože som ho odtiahol za ruku ku kreslu. Tam sme si sadli a ja som mu začal rozprávať môj príbeh, ak sa to tak dá nazvať. Nemohol mi neveriť, pretože som mu ukázal jasné dôkazy toho že si nevymýšľam. Taktne a pre svoj prospech som vynechal detaily ako napríklad, že keby nebolo jeho, tak sa sem netrepem.

,,A prečo si prišiel práve za mnou?" Prevrátil som očami keď sa ma spýtal, pretože som dúfal že sa ma to zabudne spýtať. Len som urobil utrápenú grimasu a mlčal. Trpezlivo čakal na moju odpoveď, ale keď videl že mu zaboha neodpoviem, prehovoril on.

,,Nebodaj to bolo cielene? Pretože by to bolo celkom logické, keďže nie som...neznámy človek." Teraz jeho postoj prekvapil mňa. On by si z toho asi nerobil ťažkú hlavu, keby som mu povedal pravdu. No, nebol som si istý.

,,Heej, povedz, napadlo ťa dopredu že pôjdeš za mnou?" Opatrne sa ma spýtal. Chvíľu bolo ticho. Zavrtel som hlavou a odhodlal sa mu to priznať.

,,Fajn. Fajn, máš pravdu, hneď keď som sa spamätal, vedel som že pôjdem za niekým...za niekým koho som vždy chcel poznať. A nielen to..." Poslednú vetu som vyslovil potichu.
Teraz ma určite vyhodí. Dal som si hlavu medzi kolená a zavrel oči. O pocity ako strach ma moja nová existencia očividne nepripravila. Chviľu nič, ale potom som na chrbte ucítil mierne raztrasenú ruku, ako ma opatrne pohladila. Až potom znova prehovoril, čím ma skutočne upokojil.

,,Mne to nevadí." To bolo všetko, čo povedal, ale všetko čo som chcel počuť. Pomaly som zdvihol hlavu a vďačne sa usmial. ,,Ďakujem." Vrátil mi môj úsmev a vzdychol si.

Momentálne si pripadám nejako čudne a zároveň skutočne hlúpo, kvôli tomu ako rýchlo mením svoju náladu. Ešte pred tým ako som sem prišiel, čo bola dosť krátka doba, som si z toho nelámal hlavu, bolo mi fuk ak by ma tu chytil. Ale teraz keď sa to naozaj stalo a ja som mu zveril svoje...v podstate najtajnejšie tajomnstvo, si pripadám hlúpo, a neviem čo k tomu povedať. Nedomyslel som si to.

,,Ja pôjdem." Prehovoril som svižným tónom, ktorým som sa snažil zakryť nervozitu. Zdvihol ku mne pohľad a pozrel na mňa tak, až sa mi zazdalo že mu je to nebodaj ľúto. Postavil sa, čo som nečakal, a prikročil ku mne na blízkosť pár palcov. Jemne ma schytil za ramená a pritom pozeral dole.

,,Nemusíš ísť preč." Pozrel sa mi späť do očí a nevinne sa pousmial. Vtedy som jednoducho zase pocítil ten chtíč a prestal vnímať zábrany.

Automaticky som sa nahol bližšie, pomaly aby som si to vychutnal, a pobozkal som ho. No, vlastne presne som vedel čo robím, ale skôr sa mi zdalo že to moje telo samé od seba sa pohlo. Gerard sa strhol, no neodlepil sa od mojich pier. Napriek zatvoreneným očiam som vedel, že on ich má otvorené do široka, a keďže sme stáli v tesnej blízkosti, cítil som že mal zadržaný dych.
Jeho prítomnosť som vnímal všetkými zmyslami a pomaly začal pohybovať perami. Bolo to naliehavé, a presto opatrné. Po chvíľke sa ku mne pridal aj on, a ja som dúfal, že to nebolo kvôli tomu, že sa bál mi nevyhovieť. Tichučko si vzdychol pre seba a natisol sa ku mne ešte bližšie, ak to bolo možné. Pousmial som sa do bozku a vkĺzol mu jazykom poza pery.

Po riadnych piatich minútach sme prestali a oddelili sa od seba. Gerard si položil hlavu na moje rameno a ja na jeho.

,,Toto by som nemal." Zašepkal tónom akoby karhal malé dieťa a cítil som na krku jeho úsmev. Zachichotal som sa.

On sa odo mňa oddialil, chytil ma za ruku a ťahal na druhú stranu izby. To ma zmiatlo. On už ma tu nechce? Nasadil som bezradný výraz a následoval som ho. Lenže mne sa nechce odchádzať. Keď už sme boli skoro pri dverách, zastal som, takže musel aj on. Smutne som sa na neho pozrel, no len prevrátil očami.

,,Ty si si myslel, že ťa idem vyhodiť?" Zostal som sa tváriť rovnako a on sa tak rozkošne usmial. ,,Poď." Znova ma viedol rovnakým smerom, čo ale vlatne bolo hore schodmi, a nie ku vchodu. Bože ja som niekedy ale blb. Vydýchol som si a nechal sa odvliecť, tam kde ma chcel.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 pájina pájina | Web | 28. prosince 2008 v 12:46 | Reagovat

wohalááá já mám věnování děkuuuuju:D:D

on si ho vede gerard do pokoje?:D:D budou šukááát:D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama