Chapter 14 # 1

14. února 2008 v 18:31 | Dee |  He's a Bitch
Uf...Venujem všetkým ktorý to čítaju a hlavne tým ktorí k tomu aspoň raz napísali KOMENTÁR. Sebe, svojim modro-fialovým poloodumretým prstom, ale aj Chosému ktorý sa stratil, potom ho našla sesterka, ktorá sa o neho starala. Teraz sa Chosé musí vrátiť k rodine a sesterka má depku lebo sa do neho zamilovala. Chosé je pes ..*XDXD*
You and I Must Fight to Survive.
Gerard´s POV
Ležal som v posteli, rekapituloval som si v hlave dnešné udalosti a usrkával z piva. Prečo som bol taký rozčúlený? Pravdaže, Mikey je môj brat a nechcem aby mu ubližovali....ale nikdy som nezašiel tak ďaleko ako doteraz. Ale prečo teraz? Bolo to naozaj preto že to robil s mojim bývalým? Predtým som sa snažil si nahovoriť že som sa cez to už preniesol...no jasné.
Ako som tam ležal s pivom v ruke, spomenul som si na výraz Frankovej tváre, a na strach v jeho očiach. Nevyzeral len vystrašený z toho že som ho mlátil; ale tiež vyzeral zdesený ako keby si spomenul na niečo hrozné čo sa mu predtým stalo. Rozmýšľal som nad tým...možno mu predtým niekto niečo urobil. Rozmýšľal som nad tým čo mi povedal. Už to neznesiem, potom ako- Čo tým myslel?

Trocha som nadskočil ako zavŕzgali dvere. Pozrel som sa a videl Mikeyho stáť v nich; zdal sa byť rozrušený. Iba tam stál, chvíľu na mňa hľadel ale prehovoril.
"Gee? Môžem s tebou spať v posteli?"
Kývol som, položil som pivo a posunul som sa aby sa mohol uložiť vedľa mňa. Našťastie som mal veľkú manželskú posteľ a tak sme sa tam bez problémov zmestili. Všimol som si, že bol stále oblečený v tom čo mal v škole, tak ako ja; potom čo sa dnes stalo, prezliekanie bolo stratou času.
Mikey si ľahol, položil si hlavu na jeden z mojich vankúšov, a zatvoril oči. Ale potom ich ešte otvoril a upriamil na mňa pohľad.
"Nechcem aby si šiel do väzenia," zašepkal.
Preglgol som. Mám 19 vlastne som už dospelý. Mohli by ma zažalovať za ublíženie na zdraví. Práve teraz ma to desilo.
"Obíjmeš ma?" slabo som sa spýtal.
Mikey kývol a presunul sa bližšie, a obmotal mi ruky okolo pásu. (To sú ale súrodenci...) Ležali sme tak hodnú chvíľu a ja som sa znažil ignorovať ten uzol čo mi sťahoval žalúdok. Otvoril som ústa že prehovorím, zatvoril som ich, úzkostlivo som preglgol znova otvoril.
"Rozišiel si sa s Frankom?" spýtal som sa.
Mikey zdvihol hlavu a pozrel na mňa.
"Je v kóme....nevedel si to?" potichu mi povedal.
Pozeral som na neho späť, pokúšajúc sa uvedomiť si a stráviť čo mi práve povedal.
"Čo?"
"Ako si odišiel, zavolali do nemocnice a odviezli ho....Ten úder do hlavy bol dosť silný, a teraz je v kóme."
Oh tak teraz som sa cítil hrozne.
"J-ja som nechcel."
"Ja viem."
"Mikey, je mi to tak ľúto-"
"Ja viem."
"Nie naozaj, chcem aby si vedel ako je mi to lú-"
"Ja viem, Gerard. Mohli by sme...proste o tom nehovoriť? Som unavený, ok?"
Kývol som a Mikey sa odo mňa odtiahol, a otočil sa na jeho stranu postele. Bol na mňa pekne naštvaný...vedel som že nielen kvôli Frankovi, ale aj preto že som vedel aký Frank je v skutočnosti.
"Mikey?"
"No, Gee?" vzdychol.
"Vedia v škole...vie každý v škole čo som urobil?"
"Ešte nie, teda nemyslím. Ale...možno na ňom nájdu tvoju DNA ." /deoxiribonukleová kyselina, žé? sme dávali v škole pozor??? XDXD/
Uzol mi znova začal sťahovať žalúdok a cítil som ako sa mi sťahovalo hrdlo. S Mikeym sme už neprehovorili.
Mikey zanedlho zaspal, ale ja som nemohol. Sadol som si na posteľ, s chrbátom opretým o stenu a s pivom v ruke. Premýsľal som nad mojou situácoiu....priviedol som niekoho do kómy, možno budem zažalovaný a ľudia v škole budú mať viac dôvodov myslieť si, že som psychopat.
O 3 mesiace neskôr...
Už sú to tri mesiace. Frank je stále v kóme.
Sedával som pri jeho posteli každý deň počas návštevných hodín, chcel som totiž byť pri tom keď sa prebudí. Niesom si celkom istý čo urobím alebo poviem keď sa tak stane. Mikey sem vôbec nechodieval. Asi nevidel žiadny dôvod prečo by mal.
Doktori nikdy nezistili, že som to bol ja kto mu to spôsobil; zrejme boli príliš zamestnaný tým aby ho udržali nažive, že zabudli otestovať DNA. Jednoducho sa niečím takým neobťažovali. Proste sú to idioti.
Skúmal som Franka keď som tam sedával. Nie vedecky, len som ho pozoroval. Chápal som prečo sa Mikeymu tak páčil...bol taký roztomilý. Mal okrúhlu tvár ktorá vyzerala bať taká jemná , bez jedinej chyby, jeho ružové pery, vlasy krátke ale s dlhšou ofinou, a ešte k tomu piercing v pere a v nose. Ani neviem prečo, ale zaujímalo ma aké by to bolo pobozkať chlapca s piercingom v pere.
V ďeň keď sa zobudil, sedel som tam, a čítal som nejaký článok o Smashing Pumpkins. Bol som celkom unavený pretože som nemohol dobre spávať odvtedy ako sa to stalo. Aj Mikey tak vyzeral lebo každé ráno vyzeral vyčerpaný a pil litre kávy. K tomu mal veľké tmavé kruhy pod očami, kožu bledšiu než zvyčajne a na raňajky do seba lial jednu šálku za druhou. Bolo mi to ľúto, pretože ja som mohol za to, že sa tak správal.
Kútikom oka som zachytil slabý pohyb. Zdvihol som pohľad a videl ako sa Frankove viečka zachveli a vydral zo seba ospalé zamručanie. Len som tam sedel, a čakal kedy si ma všimne, ani som nevedel či vlastne chcem aby si ma všimol. Preskúmal očami izbu a potom sa zastavil na mne. Takpovediac na mňa chvíľu zazeral and a ja som sa medzitým topil v jeho očiach. Mali taký pekný zelenohnedý odtieň. Po minúte si asi uvedomil kto som, pretože zalapal po dychu a vystrašene sa schúlil na kraji postele. Vstal som a pomaly som ku nemu prešiel.
"T-teraz mi nemôžeš nič urobiť," zafňukal, a pritiahol si prikrívku pod bradu. "Všade naokolo sú sestry. Budem kričať."
"Nie," súhlsil som s ním. "Ale môžem urobiť toto."
Schytil som jeho tvár do rúk, a pobozkal som ho na pery. Chcel som počkať kým mi to oplatí, aby som sa mohol odtiahnuť od neho preč a zvolať "Šlapka!!" ale to som neurobil. Zostal som ho bozkávať a on mi to oplácal, jeho jemné pery sa dotýkali mojich...bolo to také príjemné. S jeho piercingom ešte lepšie. Vyliezol som na neho, sadol som si mu na pás a bozkával som ho ešte intenzívnejšie. Obtočil ramená okolo môjho krku, aby si pritiahol moju tvár bližšie. Cítil som ako mi hryzie do pery až som musel slabo zavzdychať a ťahal som ho za pierc. Znovu som zastonal keď vkĺzol jazykom do mojich úst a hral sa s tým mojím. Musím uznať...že to bola pravdepodobne najlepšia pusa akú som kedy zažil.
"Si pekne rozpálený, Gerard," zašepkal keď sme sa od seba odtrhli.
Posadil som sa priamo na jeho páse, a neveril som čo som práve urobil. Je to predsa bratov priateľ...ten ktorého som zmlátil za podvádzanie, a teraz som mu v tom vlastne pomáhal. Aj keď teda.., Mikey sa s ním išiel rozísť, ale ešte to neurobil. Technicky boli stále spolu a Mikey sa s ním možno ani nerozíde...pomáham mu podvádzať môjho brata. Som to ale pokrytecký bastard.
"Nemal som to urobiť" zamumlal som a zliezol som z postele.
Bez toho aby som sa naňho pozrel som sa otočil na odchod.
"Nie!" vykríkol, a schytil ma za rukáv. "Prosím ťa...zostaň. Nikto ma sem nepríde navštíviť a J-ja viem, že je to môj problém, ale prosím ťa...zostaň."
Vyzeral že sa zachvíľu rozplače, tak som si povzdychol a sadol som si na nemocničnú stoličku.
"Len by som sa chcel s niekým rozprávať" povedal potichu.
"Frank...prečo to robíš?"
Hral sa s okrajom paplónu a vyzeral skutočne zahambený sám sebou. Nachvíľu nič nehovoril, ale potom ku mne zdvihol oči a potiahol nosom.
"Mám nanič život."
"V ten deň...si mi niečo povedal. Povedal si, že už to neznešieš, po niečom? Po čom? Stalo sa niečo?"
Kývol na súhlas a szly mu začali stekať po tvári. Nevedel som ako sa zachovať, tak som urobil prvú vec čo ma napadla; Objal som ho a nechal aby mi plakal na ramene. Keď sa trochu ukľudnil, utrel si oči a pozrel sa na mňa.
"Môj otec ma bije, stačí?" povedal trpkým hlasom. "A m-moja matka to vie a nič proti tomu neurobí. Predstiera že sa nič nedeje...že je všetko v poriadku. Cítim sa akoby som bol uväznený sám vo svojom dome...mám z toho strach a zárovrň ma to rozčuluje. A k tomu ešte sestrin frajer je jedno veľké bezcitné monštrum.'
Potiahol nosom a pokračoval.
"Dobodal moju sestru do brucha, pretože bola tehotná a čakala jeho dieťa. Mohol som mať neter alebo synovca a-a moja sestra mohla mať dieťa...vždy ho chcela a ten skurvysyn ho zabil a teraz nemô že kvôli tomu mať deti. Skoro zabil aj ju...lenže moji rodičia jej neverili. Ja som kurva videl ako sa to stalo a oni neverili ani jednému z nás. Mám pocit akokeby som nemohol nič urobiť...cíti sa úplne zbytočný. Ostatní ma len využívajú; chcú sa len pohrať s mojim telom a ja ich nechám. Iba čakám kedy sa niekomu podarí ma zabiť aby som sa s tým všetkým už nemusel viac trápiťI'....Dokonca otec sa ma pokúšal znásilniť. Keby vtedy nebol taký ožratý, možno by sa mu...."
Zistil som že do očí sa mi nahrnuli slzy, pozrel som sa na neho a videl že aj on znova plače. Plakal som, ale mal by som?. Po tom všetkom. Možno si iba vymýšľa.
"Ako ti môžem veriť?" spýtal som sa hľadiac naňho. "Pochybujem že si v živote povedal čo i len jedinú pravdivé slovo...môj brat ťa miluje, a ty sa ku nemu chováš ako keby pre teba nič neznamenal."
"Mikey a ja." zastavil sa a preglgol. "Asi by sme nemali bať spolu...necítim sa ako jeho priateľ, iba ako kamarát."
"Tak prečo ste nezostali kamarátmi keď sa prvý krát pohádali?!" pohoršene som sa spýtal. "Prečo si ho presviedčal aby sa k tebe vrátil?"
"Nikto by ma nemal milovať" zašepkal. "Mikey ma miloval ale nemal. Kvôli tomu ako so mnou moja rodina zachádza...nikto by ma nemal milovať."
"A ty ho trestáš za ťo že ťa miluje?" neveriaco som sa ho spýtal krútiac hlavou.
"Ja sa len bojím" povedal neisto. "Nechecem byť zamilovaný." ešte zašepkal, "Desí ma to."
"To je v poriadku báť sa," zašepkal som mu späť.
Sadol som si na okraj postele a natiahol ruky. zavŕtal sa do nich a položil som hlavu na tú jeho ako sa oprel o moju hruď. Dýchal roztrasene a držal ma za tričko akokeby hľadal vo mne ochranu a bezpečie.
"Ďakujem ti" zamumlal. "Ďakujem že si ma vypočul."
Vzdychol som si a jemne mu prešiel prstami vo vlasoch. Boli také jemné oproti mojej koži. Slabo sa usmial, zavrel oči a uvolnil sa.
Rozmýšľal som či mu mám povedaťt že Mikey vie čo sa stalo na jeho narodeninovej oslave. Aj tak to skôr či neskôr zistí.
"Frank...Mikey sa s tebou chce rozísť" zamumlal som. "Teraz už naozaj."
Frank otvoril oči a smutne pokýval.
"Myslel som si to" Povedal. "Vedel som, že keď si nás videl...nás spolu, Vedel som, že to povieš."
Teraz som to ľutoval. Frank bol očividne na dne a zmätený aj ja som mu ešte pridal starosti.
"Prepáč že ti to robím."
"Zaslúžim si to" šepkal.
"Ale prečo si nič nepovedal?" nechápavo som sa spýtal. "Prečo si nepovedal že potrebuješ pomôcť?"
"Nezaslúžil by som si to" odvetil. "Som len malá kurva....ktorá každému spôsobuje problémy."
Potiahol som nosom ako mi slza skĺzla po líci. Kvapla dole Frankovi do vlasov. Zdvihol pohľad, a zmätene pozeral.
"Prečo plačeš?" potichučku sa ma spýtal.
Neopovedal som; len som pokrčil ramenami a zakrútil hlavou.
Potichu sme tam sedeli. Hladil som Franka po chrbte cez jeho nemočničné pyžamo, pokúšajúc sa ho uspať. Potreboval som sa pripraviť do školy...ale mal som pocit že Frank ma nenechá ísť.
Pochvíli, som zbadal že sa jeho dýchanie spomalilo. Oslobodil som ho z môjho zovertia a položil som ho späť na posteľ, a zakryl som ho. Chvíľu som váhal, ale potom som mu dal rýchlu pusu na čelo predtým ako som sa pobral preč. Ako som opustil izbu, zastavil som sestru ktorá išla okolo.
"Frank Iero sa prebral z kómy." informoval som ju.
"Ďakujem zlatko" povedala mi a vďačne ma potľapkala po chrbte.
Hlboko som sa zamýšľal keď som kráčal k autu. V podstate, som neľutoval že som ho zbil, inak by som to z neho nikdy nedostal. Bolo mi ho tak ľúto...bolo mi pre neho smutno...bál som sa o neho. Určite by som ho už nikdy viac nedokázal zbiť...chcel by som u pomôcť. Spoznať ho...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Miša Miša | Web | 15. února 2008 v 11:46 | Reagovat

TO JE TAK ROZTOMILÉÉÉÉÉÉÉ XDXD

2 xoxo xoxo | 15. února 2008 v 13:04 | Reagovat

Sem si to upě myslela...zhe to tak dopadne:-D...a sem za to ráda...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama