To change you back 2

21. listopadu 2007 v 18:13 | Dee |  tcyb
Udivujem samu seba, že so sa na to nevysrala...wow...Ale to bude kvôli tým AŽ trom komentárom..asi..:) A síce tento diel bude ešte taký trochu nudnejší. A ani teraz nezabudnite koment, ajkeby len jedno písmeno..!

Začal som vnímať okolie, ale netušil som, kde sa nachádzam. Radšej som to ani nechcel zistiť, tak som svoje oči mal stále zatvorené. Ležal som na niečom tvrdom a chladnom, ale nejako zvláštne som tieto pocity vnímal..inak ako predtým. Ako je možné, že som tu, keď som mal byť mŕtvy?Žeby hádam...to je absolútne vylúčené...blbosť jak hovado..nechcel som tomu stále veriť, však je to viac ako nereálne. Lenže moja zvedavosť ma začala premáhať, tak som tie svoje oči teda otvoril. Čakal som, že ma oslepí svetlo, ale všade bolo šero ako uprostred noci, no videl som ostro ako cez deň. Pomaly som sa pohol a posadil a zistil som, že na sebe nič nemám, len som predtým ležal na kovovom stole prikrytý bielym obrusom alebo čo to bolo. Rozhliadol som sa naokolo po celkom veľkej miestnosti, všade po stenách boli kovové skrine s veľkými šuflíkmi a vedľa mňa bol tiež kovový stolík s nejakými vecami. Mojimi vecami. Oblečenie, hodinky, peňaženka, batoh (zoškoly né?) Uf, som v márnici...Na jednej stene som uvidel nástenné malé zrkadlo, tak som sa zosunul zo stola a po studených kachličkách som k nemu prišiel. Pozrel som sa doň, a aj by som vám povedal, že sa tam vidím, ale to by som musel vyzerať ako stena v jeho odraze...To je neuveriteľné!
Natiahol som ruky, aby som sa dotkol skla no všimol som si, že sú belšie ako zvyčajne...bledšie ako bývali...Prešiel som si po zápästí jednej z nich...bola ľadová, ako tá dlažba a necítim som v nej žiaden pulz. Skúsil som so nahmatať na krku. Nič. Priložil som si dlaň ku hrudi dúfajúc, že toto je celé jeden zákerný omyl a niekde sa proste stala nejaká dementná chyba. Ale nie, srdce mi nebilo. Tuším bude fakt pravda to, na čo myslím. A zuby? Prešiel som si po nich jazykom, ale nič som necítil.....počkať. Ou, Bože.
Stále som tomu nemohol uveriť...žijem aj nežijem...upír?..Zosunul som sa zem a hlavu si schoval do dlaní...čo teraz budem robiť, kam pôjdem???nemôžem sa vrátiť, a tváriť sa, akokeby sa nič nestalo, veď som určite už oficiálne mŕtvy...toto sa mi proste preháňalo hlavou... Začali mi tiecť slzy a po cvíli som sa solídne rozreval....ešteže toho som schopný...
Mohol som tam sedieť zhruba hodinu, lenže potom mi došlo, že by asi mohol niekto prísť..určite sem niekto čoskoro príde, a keď uvidí bývalú mŕtvolu sedieť na zemi a vzlykať...há-há-há...Tak som sa prinútil vstať a pomaly som si obliekol svoje handry (čierne, ako inak...) , a ostatné věci som si vložil späť do báglu...Posledný krát som sa obhliadol po miestnosti a vykročil som preč, našťastie bolo odomknuté...
Vonku bola ešte tma, alebo skôr už šero a ja som vedel, že si musím čo najskôr nájsť nejaké miesto kde by som prečkal do večera. Takto skoro ráno, vonku ešte nikto nebol. Ešte by na mňa všetci počumovali ako to bolo vždy, a stavím sa, že teraz by počumovali ešte viac, lebo určite vyzerám prinajmenšom divne......Už viem. Zamieril som si to k stanici metra, lebo nesvieti slnko (wau, jaká logika...) a stopro sa tam nájde nejaká lavička...Ale spávať na lavičkách, to nepôjde do konca...konca života ? Zavrtel som hlavou a zrýchlil krok, pretože sa začínalo čoraz viac rozodnievať, Prišiel som teda na stanicu , kde som si našiel asi najčistejšiu a najzastrčenejšiu lavičku a zložil som sa na ňu...Začala mi chýbať moja mäkkučká posteľ, bedňa a gitara! A vydržím to tu? Ledva, ledva sa mi podarilo zaspať a to ešte z hnusnými myšlienkami a so slzami nakrajíčku.
Všetci na mňa kričali, v ich tvárach sa zračili pohŕdavé výrazy. Zrazu som medzi nimi zazrel jeho tvár. Díval sa na mňa so strachom ale aj nenávisťou v očiach. Chcel som mu niečo povedať, ale z mojich úst nevychádzal žiaden ani najtichší zvuk, len som ich otváral jako ryby na suchu. Rozbehol som sa preč, nikoho som v tom momente nechcel už nikdy vidieť ani počuť. Prečo ma zrazu všetci nenávidia, čo som im také spravil?...Bežal som kade ma nohy viedli, ani som nepozeral kam, nevnímal som už ani to, že mi skoro vytrhlo rebro. No musel som sa obzrieť. Bol som na cintoríne a prechádzal som medzi náhrobkami. Zbadal som asi tri postavy zahalené v čiernych plášťoch jako nehybne postávajú pri jednom náhrobnom kameni.
FRANK ANTHONY IERO
*30.10.1981
+12.05.2007
Tím trom ľuďom nebolo viedieť do tváre a zdalo sa akoby sa ani nehýbali, ale cítil som, jako sa usmievajú. Zrazu ma všetko začalo páliť a cítil som sa ako v ohni, nie v pekle! Obzrel som sa a videl som nad obzorom vychádzať oslepujúco žiarivý kotúč Slnka. Zakryl som si rukami tvár ako mi spaľovalo pokožku a od tej bolesti som spadol k zemi
,,Ááá´´
Zahmlelo sa mi před očami a v okamihu som sedel na špinavej oflusanej lavičke na stanici. Strašný sen. Myslím, že keby mohlo, tak mi srdce bije zrýchlene ,...........a škŕka mi v žalúdku. Musím si zohnať jedlo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Cecily Cecily | 22. listopadu 2007 v 2:39 | Reagovat

to je.. nádherný (no words)

2 Nathalie Nathalie | E-mail | Web | 28. listopadu 2007 v 8:39 | Reagovat

Keby išli pridávať komentáre tak by som ti ich sem hodila aj 100 :D ... naozaj , čo sa deje v poslednej dobe z blog.cz ? nejako stale blbne :( .... no ale to je jedno :) ... ten príbeh je výborný 1* ... inak aj ja som zostala akosi hladná :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama